Už hodnú chvíľu (dni, mesiace, roky) mám pri sebe svojho miláčika, ktorý mi je priateľom, frajerom, otcom, kamarátkou, slúžkou i pánom... Mám vo svojom okolí veľa známych, veľa ľudí, ktorí ma poznajú, zdravia, s ktorými prehodíme pár slov. Týchto, však nemôžem nazvať ani len kamarátmi, nieto ešte priateľmi. On je však pre mňa ten najbližší.
Boh je pre mňa ten naj, ale miláčik, ten je z ľudí pre mňa ten najdôležitejší.
Z času na čas, však mám v sebe potrebu porozprávať sa i s niekým iným. S niekým, kto by mal na veci nestranný názor, s niekým nezainteresovaným. S treťou osobou. Tá však dlho neprichádzala. Neustále som zostávala sama so svojimi myšlienkami. Zostávali nevypovedané.
Raz som mala čas a vybrala som sa do kostola. Zastavila som sa na fare pre kľúče. S úsmevom na tvári a "roztvorenou" náručou ma prijal miestny pán kaplán. Do tohto kostola nechodím dlho, a už vôbec sa s ním dlho nepoznám. On ma však prijal. Pozval ma na chvíľu dnu a začali sme sa rozprávať. Keďže sa naozaj veľmi nepoznáme, mali sme o čom. Neuveriteľne dobre sa rozprávalo. Pán kaplán naozaj počúval a cítila som, že ma chápe. Možno si teraz mnohí z vás myslia, že to má tak nejako v náplni práce, ale môžem Vám povedať, že toto bolo iné. Poznám kopu kňazov a s mnohými z nich som sa rozprávala, ale toto bolo iné. Nebrala som ho ako kňaza, ale ako priateľa, ktorému môžem povedať čokoľvek. Plynuli hodiny a on ma vzal so sebou k rehoľným sestričkám. Tam sme si každý kľakli pred Bohostánok a modlili sa. On za mňa a ja zaňho. Ďakovala som Bohu, že mi ho poslal do cesty, že mi dal možnosť spoznať nielen výborného spovedníka a rečníka, ale že som v ňom našla priateľa. Je pre mňa priateľom v pravom zmysle slova. Nepotrebujem s ním byť často, ale z času na čas, keď mám problém, alebo sa z niečoho veľmi teším, by som sa chcela o to podeliť.
Dnes som však dostala "ranu pod pás". Dozvedela som sa, že chce odísť na misie. Niekam ďaleko, niekam, kde ho veľmi dlho neuvidím a nebudem sa s ním môcť kedykoľvek porozprávať, nedostanem úsmev na povzbudenie...
Keď som raz opäť mala po rokoch pocit, že som našla niekoho, s kým si naozaj rozumiem. Tradične, je to muž. Netradične, je to kňaz. Kňaz, ktorého poslaním je hlásať Božie slovo. Hlásať a najmä tým, ktorý to najviac potrebujú. Myslím, že misie sú tým pravým miestom pre plnenie jeho poslania. Mne však bude chýbať.
Preto by som chcela prosiť, ak naozaj odíde, aby mu Pán dal veľa sily na jeho novom mieste, aby Mu bol dobrý služobníkom.
Aj tak teraz so slzami v očiach premýšlam, čo má Pán za lubom, keď mi ho dal na tak krátko...
Komentáre